Ako to vydržať so sebou......aj s ostanými

Ako to vydržať so sebou

Publikované 21.05.2017 v 00:00 v kategórii Ľudia, prečítané: 17x

To, že sa okolo nás a v nás stále všetko mení, je známa vec. S pribúdajúcimi rokmi zároveň akosi lepšie vieme, čo je správne a čo nie. Máme pocit, akoby sme sa už s mnohými situáciami stretli a mnohé veci sa nám nezdajú také vážne ako sa zdali kedysi.

Už vieme, že príliš nakrátko ostrihané vlasy nie sú tragédia, veď dorastú. Že aj na najväčší trapas sa po troch dňoch zabudne a dokonca aj koniec lásky nie je koniec sveta. Máme na všetko svoj názor, vieme dávať rady na počkanie.

Všetko toto je v poriadku, až kým nám ten pocit „všetko vie a všade bol“ nezačne presvitať tak jemnučko cez prvé vrásky na čele a neskôr sa nezačne tlačiť von ako odporná vyrážka a dokonca svietiť tak oslepujúco, že po niekoľkých minútach s nami v jednej miestnosti sa ľuďom žiada zavrieť si oči, zapchať uši, ba čo viac, ozlomkrky utekať von a dýchať čerstvý vzduch...

Čo sa to s nami stalo? Pomaličky a nenápadne sme sa nám začali veci vyjasňovať, nabehli sme do vyjazdených koľají, ktoré sú bezpečné a, priznajme si, pohodlné. Sme určitým spôsobom hrdí na svoje názory, presvedčenie, vieru, máme vzorec, ktorý funguje a musíme aj ostatným povedať, ako to vlastne všetko je. Ale akonáhle máme všetky odpovede, stratili sme všetky dôvody ísť ďalej, hľadať, skúmať, tápať, mýliť sa, bojovať... je koniec. Náš život je história, môžeme zavesiť korčule na klinec.

Alebo?

Alebo všetko zmeňme! Berme nový deň ako novú šancu, ako šancu prežiť ešte aspoň jeden život. Vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, /áno, bude to bolieť/, šancu prežiť život ako dobrodružstvo, uchopiť každú príležitosť, zmeniť svoje myslenie. Pozrieť si v telke program, ktorý vždy bez rozmýšľania prepneme, zmeniť prácu, ktorá ma síce živí, ale nenapĺňa, cestovať do novej krajiny, prečítať knihu z kategórie:toto ja nečítam, zmeniť bydlisko, prihovoriť sa človeku, s ktorým si nemáme čo povedať, obliecť sa „inak“, prihlásiť sa do jazykového, rybárskeho, tanečného alebo trebárs kresliarskeho kurzu.Nakoniec zistíme, že život je zábavný, smutný, dobrý, zlý, farebný, občas máme šťastie, občas smolu, že právd je veľa a že zvládneme viac ako sme si mysleli.

A čo sa stane potom? Uľahčíme hádam trochu ostatným vydržať to s nami, byť príjemnými a zaujímavými spoločníkmi, a dokonca možno sa začneme sami so sebou baviť v tom pestrom a úžasnom svete tak dobre, ako nikdy predtým..